Pamätám si na ten deň, keď som prvýkrát vyslovila môj sen nahlas. Nedeľa popoludní, vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu jeseň, kráčala som s otcom po vodnom diele v Žiline a vedela som, že tento obyčajný deň s odvážnym rozhodnutím, bude prelomovým v mojom živote. Počas tichej prechádzky sa mi v hlave prehrávali najprv moje začiatky s blogovaním o zdravom životnom štýle, ktoré sa prelínali s ďalšími spoluprácami s rôznymi firmami. Hmatateľné výsledky mojej práce  mi dodali odvahu na vyslovenie odvážnej myšlienky: „Tati, raz vydám vlastnú knihu, ktorá inšpiruje ženy na to, aby sa cítili silné, zdravé a šťastné!“ Vtedy sa otcovi prihováralo dievča, ktoré bolo ešte stále v maturitnom ročníku na gymnáziu a chcelo „zmeniť svet“ ako každý v jej veku.

Prvé písmenká

Po prvom úspešne absolvovanom ročníku na masmediálnej komunikácii na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, som sa začala zahrávať s touto myšlienkou čoraz viac. Za bránami školy som zo seba konečne vydýchla všetky „študentské starosti“, a potom v krásnej kaviarni s výhľadom na priehradu v Nimniciach sa opäť nadýchla. Bolo 13.júna 2017. Otvorila som svoj notebook a s vôňou čerstvo uvarenej kávy začali moje prsty písať prvú kapitolu. Keď sa na to pozriem s odstupom času, vtedy som ešte nevedela, do čoho sa vôbec púšťam. Nevedela som, koľko veľa starostí obnáša (len) jedna kniha. Pravdupovediac, nezameriavala som sa na prekážky, ktoré ma čakajú. Ja som stále mala pred sebou len môj cieľ  – pomôcť druhým nájsť svoje silné JA a začať tak život, ktorý si vždy priali žiť.

Táto „knižná štafeta“, ktorú som začala bežať ešte spolu s mojou sestrou a rodičmi, ktorí mi pomáhali, bola teda ozaj náročná disciplína. Bola som dvadsaťročné dievča, ktoré nemalo ani šajnu o tom, ako vydať knihu, ako zabezpečiť distribúciu, reklamu a vôbec, aký tím ľudí bude jedna kniha vyžadovať. Napriek tomu som stále mala optimistický úsmev na perách.

Hoci som mala možnosť knihu (len) napísať a vydavateľstvo by sa mi postaralo o celú robotu okolo toho, rozhodla som sa ísť vlastnou cestou a zabezpečiť si všetko „na vlastné triko“. Moja „knižná štafeta“ pokračovala v spolupráci s Polygrafickým centrom, ktorému vďačím za všetky tie hodiny, počas ktorých boli trpezliví a zasvätili ma do tajov hrúbky papiera, farebných písmen i typov obalov. Taktiež ma oboznámili s ďalšími dôležitými krokmi, ktoré mám podniknúť na to, aby bola kniha naozaj živá, zdravá a mala, kde bývať (kníhkupectvá).

Kniha je takmer hotová

A tak som počas najväčších letných horúčav s kropajami potu vybavovala korekciu, fotografov, grafikov, distribúciu, marketing, reklamu, sociálne siete, e-shop… Ako to už na tých bežeckých štafetách býva, zapotila som sa teda na poriadok, keďže nemám ešte takúto „disciplínu“ natrénovanú. A potom sa konečne začalo ochladzovať, vytiahla som zo skrine vetrovku a na nohách som mala členkové čižmičky. Posledné metre do cieľa boli veľmi stresujúce. Kládla som si čoraz viac otázok. Dala som do toho naozaj všetko? Je to dosť dobré? Vyjde to? No potom som pomyselne zrýchlila tempo a jednoducho som týmto myšlienkam utiekla. V duchu som si stále opakovala: „Musím veriť tomu, prečo som začala písať. Musím sa držať môjho posolstva, ktoré chcem ľuďom odovzdať. Je to práve o nich, nie o mne.“

Keď sa už lístie topilo v kalužiach a môj kabát sa pýšil hrubým šálom, prišiel čas vyhodnotenia výsledkov mojej práce. Pred jedným z trnavských panelákov som pod chabým dáždnikom ukrývala všetky očakávania z blížiaceho sa sna. O pár minút neskôr už pri mne zastavilo auto so známou ŠPZ-tkou. Vystúpil z neho môj vydavateľ a šikovná manažérka. Hoci sme poslednú dobu viedli takmer výlučne len pracovné rozhovory, ešte stále sme sa pozdravili objatím a bozkom na líce ako ozajstná rodina. Otec otváral dvere veľkej dodávky a mama stála vedľa neho v očakávaní. Spoločne sa načiahli za knihou a podali mi ju. Stála som pod dáždnikom vedľa dodávky na jednom z trnavských sídlisk. Všetko okolo mňa vyzeralo byť v zabehnutých koľajach. Ročné obdobia sa striedali, ľudia stále kráčali, no niečo iné tam predsa len bolo. Sny sa konečne splnili. Kedysi všednému miestu sme spoločne s rodičmi a jednou dodávkou plnou kníh dali nádych výnimočnosti. Otvorila som dvere dodávky, dáždnik zatvorila a položila pod nohy, mokré dlane utrela o bavlnený šál a za zvuku naštartovaného motora som sa po prvýkrát objala s mojou knihou. I takto vyzerajú konce splnených snov. Sú ukryté vo všednosti, ktorú nachvíľu preruší naša zhmotnená snaha, ktorej sme dali kúsok seba a svojej lásky. A kam sme mali namierené potom? Nuž, domov. Do rodnej kolísky môjho sna. Chceli sme predsa spoločne privítať nového člena rodiny a osláviť tak spolu jeden veľký koniec dokončeného sna a niekoľkých odvážnych začiatkov životných kapitol budúcich čitateľov knihy – Tvoja kniha do kabelky.

Odkaz

Nezáleží na tom, či ste len absolventom strednej školy alebo ste už profesorom na univerzite. Nezáleží na tom, či ste introvert, extrovert, sangvinik alebo cholerik. Či žijete na vidieku alebo v ruchu veľkomesta. Či ste žena, muž, teeneger alebo vás delí už len pár rokov do dôchodku. Vždy máte možnosť inšpirovať vaše okolie. Stačí len chcieť a rozhodnúť sa konať. Neváhať a pustiť sa do práce. Nezľaknúť sa neočakávaného a prijať neznáme. Vždy hľadať riešenia problémov, vďaka ktorým váš sen bude stále dýchať. A nezabudnite ešte na jednu vec – vašu lásku. Dajte svojmu snu dušu, pretože ľudia cítia a potrebujú občas vedieť, že ich má naozaj niekto rád. Nech je to práve váš splnený sen, ktorý zmení budúcnosť tým, ktorý na to čakajú.